Jánošíkov dom, U Jánošov, č. 2198, 013 06 Terchová+421 903 793 100Otváracia doba

English German Hungarian Polish Slovak

História Juraja Jánošíka

Historický Jánošík žil len 25 rokov

Vznik obce Terchová súvisel s kolonizáciou na valašskom práve. Zakladajúca listina pochádza z 22. apríla 1580. Obec na území Trenčianskej stolice mala od svojho vzniku pastiersko-roľnícky charakter. Počas druhej polovice 17. storočia ju začlenili  do strečnianskeho panstva, ktorého centrom bol Hrad Strečno. S jeho novými majiteľmi prišli do Terchovej aj noví usadlíci – valasi z tešínsko-kysuckých vrchov. Pravdepodobne sa s nimi prisťahovali aj predkovia Juraja Jánošíka.

Otcom Juraja Jánošíka bol Martin Jánošík, matkou Anna Jánošíková, rodená Cesneková. Podľa zápisu farára Michala Smutka v matrike vo Varíne možno usudzovať, že Juraj uzrel svetlo sveta niekedy pred 25. januárom 1688 (deň jeho krstu). Vieme, že mal štyroch súrodencov: staršiu sestru Barboru (pokrstená 14. januára 1687), mladších bratov Jána (pokrstený 19. novembra 1689), Martina (pokrstený 18. mája 1692) a Adama (pokrstený 13. októbra 1697). Sviatosť krstu prijali všetci vo Varíne, keďže Terchová bola vtedy súčasťou varínskej farnosti.

O detstve a mladosti Juraja Jánošíka a jeho súrodencov archívne pramene mlčia. Môžeme sa len domnievať, že od útleho detstva museli v rodisku u Jánošov tvrdo pracovať na rodičovskom poddanskom (roľníckom) hospodárstve.

Začiatok 18. storočia bol v znamení protihabsburských povstaní Františka II. Rákociho, ktorý v júni 1703 s výdatnou francúzskou podporou začal najdlhšiu a najrozsiahlejšiu proticisársku vojnu. Pod kuruckými zástavami bojoval aj Juraj Jánošík. Neskôr padol do zajatia a vzápätí, už v cisárskych službách, strážil na Bytčianskom zámku väznených vzbúrencov a rebelov. Medzi nimi bol tiež zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík, s ktorým sa spriatelil a zrejme mu pomohol utiecť zo zámku. Na Michala 1711 zložil Jánošík do rúk Uhorčíka zbojnícku prísahu a stal sa „hajtmanom hôrnych chlapcov“.

Zbojnícka družina pod Jánošíkovým vedením prepadávala šľachticov a bohatých mešťanov v Liptovskej, Trenčianskej, Oravskej, Turčianskej, Nitrianskej a Gemersko-Malohontskej stolici, na Morave aj v Sliezsku. Keď prišla zima, zbojníci sa roztratili po dedinách a pravidelne striedali miesto svojho úkrytu. Ich kapitán Juraj Jánošík trávil najviac času v Terchovej, na kysuckých lazoch a v Klenovci, kde pod falošným menom Martin Mravec žil Tomáš Uhorčík (mal tam krčmu). Práve v Klenovci začiatkom roka 1713 Jánošíka chytili a uväznili v kaštieli Vranovo (Liptovský Mikuláš-Palúdzka). Súdnu právomoc si na zbojníka nárokovala Liptovská stolica, pretože sa cítila najviac poškodená činnosťou jeho družiny.

Počas vypočúvania Jánošík vyvrátil, respektíve spochybnil veľkú časť obvinení a kategoricky poprel závažnú žalobu zo zabitia farára z Domaniže Juraja Vrtíka.  Pri výsluchoch, ako i v priebehu krutého mučenia sa správal čestne a statočne. Na tortúre nepovedal nič o svojich priaznivcoch a podporovateľoch. Obhajca Baltazár Palugyay dokonca žiadal pre Jánošíka milosť. Ako poľahčujúce okolnosti uviedol mladý vek obvineného, ďalej dôležitú skutočnosť, že nikoho nezabil ani nezranil, a že ho na zboj naviedol Uhorčík.

Bezprostredne po útrpnom výsluchu bol zo strany liptovského stoličného súdu vyrieknutý exemplárny rozsudok trestu smrti. Z prokurátorom navrhovaných spôsobov vybrali ten najzákernejší a najbolestnejší – zavesenie na hák. Jánošíka obesili na popravisku Šibeničky v Liptovskom Mikuláši ešte v deň vynesenia ortieľa, 17. marca 1713, aby náhodou v dôsledku ťažkého mučenia nezomrel a takto neunikol potupnému zabitiu. Druhým dôvodom zvoleného rýchleho konania mohol byť fakt, že Liptovská stolica nemala vlastného kata. Musela si ho požičiavať zo Spiša alebo Žiliny. Bolo zrejme výhodou, keď kat ešte toho istého dňa vykonal po tortúre aj popravu...

Rodičia Martin a Anna Jánošíkovci prežili dve svoje deti; okrem Juraja aj mladšieho syna Jána, ktorého popravili 22. decembra 1713. Dvadsaťštyri ročného Jána Jánošíka obvinili z ukrývania staršieho brata, s ktorým sa vraj zúčastňoval na zboji. Hoci išlo o vykonštruované tvrdenie, odsúdili ho na trest smrti obesením po predchádzajúcom bezohľadnom mučení.

Legendárny Jánošík žije už vyše 300 rokov

„Jánošíka nemôžete zabiť. Jánošík je sloboda a sloboda je večná!“ Tento slogan z plagátu nezabudnuteľného filmu Jánošík (1935) azda najvýstižnejšie charakterizuje výsostné postavenie jánošíkovskej tematiky nielen v dejinách slovenskej kinematografie, ale v národných dejinách Slovákov vôbec. Napriek skutočnosti, že historický Jánošík žil 25 rokov a zbíjal iba jeden a pol roka, legendárny Jánošík žije už vyše tri storočia!  

Bolo by zbytočným vozením dreva do pomyselnej slovenskej hory, keby sme sa mali zaoberať tým, ktoré umelecké žánre a koľko ich protagonistov nedokázalo odolať pokušeniu ľubozvučného spevu Jánošíkových Sirén. Pavol Jozef Šafárik ako jeden z prvých už v roku 1814 vo svojej básnickej zbierke Tatranská múza s lýrou slovanskou začal prerážať novú citovosť, viazanú na slovanský i slovenský svet. Za ideál v tomto ohľade považoval zbojnícku, teda jánošíkovskú slobodu, ktorá vyvolávala pocity národnej hrdosti. A tak mnoho pokolení spontánne očaril revoltujúci junák, ktorý si nerobí ťažkú hlavu s rešpektovaním všeobecných noriem, ale striktne dodržiava a uplatňuje vlastné – romantické. Preto sa milióny filmových divákov, čitateľov a priaznivcov výtvarného umenia v oblúku desaťročí nechalo dobrovoľne unášať katarznou legendou šviháka s valaškou. Mládenca, ktorý s charizmou spravodlivého vodcu a aurou milosrdného brata chudobných slabých ochraňuje a zlých trestá. Navyše, keď všetko, čo konal, robil frajersky, so šarmom a zľahka. Takáto romantická línia ponad čas priťahuje mladých aj starých.

Najmä filmový Jánošík sa stal všeobecne zrozumiteľným a pre mnohých súčasníkov je azda poslednou postavou, ktorá v ich zaneprázdnenej mysli ostala ešte z čias školských lavíc.  

Za všetky umelecké diela s priamymi väzbami na Jánošíka opätovne spomenieme film z roku 1935. Titulnú rolu v ňom stvárnil jedinečný Paľo Bielik. (Prakticky zo dňa na deň sa z tohto divadelného ochotníka stala skutočná filmová hviezda.) Titul českého režiséra Martina Friča mal aj svetový ohlas, k čomu výrazne dopomohlo uvedenie snímky – napriek tvrdošijnému odporu Maďarov – na IV. Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach.  Predpokladá sa, že iba v roku 1936 videlo film Jánošík okolo 100 miliónov divákov; do roku 1980 ho premietli v 32 štátoch sveta! Súčasné generácie slovenských filmárov môžu o niečom podobnom zatiaľ len snívať...   

Legenda zvaná Jánošík. Ako sa vlastne rodí legenda? Zrejme ide o kombináciu človečenskej potreby a absencie ideálu. Božie mlyny sa kdesi pozabudli, boli ďaleko, a spravodlivosť nie a nie sa dostaviť. Neprišla včera, dnes a nikto už neverí, že by mohla prísť zajtra. Preto sa musel narodiť symbol, ktorý mal v génoch nadčasovú schopnosť rozdávať nielen dukáty, ale predovšetkým a najmä nádej.  

   Jednotlivé národy si úzkostlivo ochraňujú a pestujú svoju ľudovú tradíciu, ktorá zvykne bývať spájaná s konkrétnou historickou postavou. Slováci majú „zbojníckeho kapitána“, „hajtmana hôrnych chlapcov“ Juraja Jánošíka. Osobnosť terchovského rodáka si privlastnili Slováci doma aj vo svete, pretože jánošíkovský fenomén vždy predstavoval stelesnenie odvahy, statočnosti, nepoddajnosti a túžby po ľudskej spravodlivosti.

Jánošíkovská legenda, neodmysliteľne spätá s obcou Terchová, významne prispela k prehlbovaniu národného povedomia a vlastenectva. Vždy, keď bolo Slovensko v existenčnom ohrození, inšpirovala a burcovala odpor proti neslobode, zrade, utrpeniu a poníženiu. Za všetky obdobia uvedieme aspoň meruôsme roky 1848 až 1849,  Slovenské národné povstanie z leta a jesene 1944, či okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Okrem spomenutého jánošíkovská tradícia nezmazateľnými literami vstúpila do dejín slovenskej kultúry a umenia. Interesantne tiež  prenikla do poľského, moravského a českého prostredia. Táto tematická línia patrí už tristo rokov medzi najcharakteristickejšie súčasti slovenskej ľudovej kultúry a folklóru, literárnej a dramatickej spisby, širokospektrálneho výtvarného umenia, kinematografie, hudby, spevu, tanca, divadla, muzikálu, baletu... Všetkým tým jánošíkovská legenda prispela a prispieva k jedinečnému obohacovaniu národného kultúrneho dedičstva Slovenska a Slovákov.

PETER CABADAJ

Pamätná tabuľa na Jánošíkovom dome

„Jánošíka nemôžete zabiť. Jánošík je sloboda a sloboda je večná!“ Táto myšlienka z filmového plagátu najvýstižnejšie charakterizuje nezastupiteľnú rolu jánošíkovského fenoménu v národných dejinách Slovákov doma i vo svete. Hoci historický Jánošík (1688 – 1713) žil len 25 rokov a zbíjal iba poldruha roka, legendárny Jánošík žije už tristo rokov. Vždy, keď bolo Slovensko v existenčnom ohrození, jánošíkovská tradícia inšpirovala a mobilizovala odpor proti zrade, utrpeniu a poníženiu.

Pri príležitosti 330. výročia narodenia Juraja Jánošíka sa obec Terchová rozhodla prevádzkovať v jeho rodnej osade symbolický Jánošíkov dom.

Kontaktujte nás

+421 903 793 100
Jánošíkov dom,
U Jánošov, č. 2198,
013 06 Terchová
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.